Vraj "flegmoška" a "fanatička", ktorá rada číta, píše a všetkých presviedča o tom, ako fajn je tam, kde sa jej práve páči najviac... Zoznam autorových rubrík: Grécko, Len tak...
Vcera sme mali futbalovu navstevu. Prisiel k nam kamarat, aby si spolu s mojim priatelom mohli vychutnat niekolkohodinovy futbalovy maraton. Cely vecer prepinali, stavkovali, popijali. Ja som do seba ladovala syry a spanielsku sunku...
Povodne som chcela pisat o dochodkovej reforme, nakoniec je to vsak uvaha o niektorych povolaniach, ktore maju v grecku na ruziach ustlane a o tych, ktori su maximalne "vykoristovani".
...Zrazu sa pocas minuty nebo premenilo na cierne, vietor nadvihol niektore striesky a bednicky, jeden z predavajucich na plne hrdlo zareval Deckaaaaaaaa, v Heraklione prsi, ide to na nas, balme sa a uz vsetci hrabali svoj tovar do aut a balili stanky. Ja od stresu a v chaose rozmyslajuc, ako strasne ma premoci ukrutny grecky dazd - lebo tu ked prsi, tak vsetka voda sveta naraz - ohucana a....
Vcera som bola na pravej tucnej kretskej svadbe. Bolo tam 900 ludi, vela jedla, hurhaju, tanca a smiechu. Tu su fotky.
Ako som prezila dnesne dopoludnie, v zastupoch valiacich sa Grekov v karnevalovych maskach, ovplyvnena strajkom energetikov, silnym teplym vetrom a tak.
Zasa som sa vybrala na prechadzku a fotila veci, ktore som uz fotila mnohokrat. A predsa ma to este neomrzelo.
Jedina vec, ktoru na Grecku nenavidim, je hmyz. A to, co tu lieta vo vzuchu a lezie kade tade, to nie je obycajny hmyz! To su giganty, monstra, odporne chrobaky! Este teraz sa trasiem z toho, co sa mi stalo pred pol hodinou. Viem, ze to nie je nic strasne, povieme si, co sa deje okolo nas kazdy den, choroby, smrt bla bla bla, ale preco ja musim zazivat to, ze sedim na balkone, citam, pijem kavu, opalujem sa a zrazu perifernym ockom zbadam, ako giganticka kobyla zhodi susiacu sa handru zo snury??? Nestihla som ani vykriknut, len som otvorila usta, zhodila knihu, zavrela balkon a po chvili mi z ust vyslo: "PREBOHA! TO CCCO JE!" Som sama doma, ta kobyla je stale na balkone a snazi sa pomalicky vyskrabat na susic pradla.
Stalo sa to v auguste 2005. Vybrali sme sa na vylet do Chanie. Na toto mesto som bola mimoriadne naladena, pretoze som nejaky cas predtym citala Tretie prianie od Roberta Fulghama. Dej sa zacina v kaviarni Meltemi v pristave v Chanii. Z casti sa odohrava na Krete, z casti vo Francuzku a Anglicku. Jednou z dolezitych postav knihy je predavac kobercov Kostas. Sympaticky Grek, ktory sposobuje vela milych aj vtipnych situacii. Vzdy, ked som tu knihu citala, som rozmyslala, ci Meltemi je realna kaviaren a Kostas skutocna osoba. Teraz bola prilezitost mozno to zistit.
Tri veci, ktore by podla mojej svokry nemali chybat v spravnej greckej domacnosti, su: KRISTALOVY popolnik pre navstevy, tanieriky na sladkosti pre navstevy a zaclony (na skraslenie). Ja nemam ani jedno, viete si to predstavit? Uz niekolko mesiacov zvadzame tichy boj. Vsetko sa to zacalo niekolko dni potom, ako sme sa nastahovali do noveho bytu. Svokra mi jedneho dna podava 100 eur. "Chod do mesta. Kup dva kristalove popolniky a nejaku sadu tanierikov na sladkosti, pre navstevy vies." Ja, ktora som o tychto uchylkach netusila, som vypulila oci a so slovami...
Babka Kaliopi mala 107 rokov (+/- 1 rok), ked pred par dnami zomrela. Cely zivot tvrdo pracovala a cely zivot kazde rano na ranajky zjedla pol pecna tvrdeho cierneho chleba s otrubami a vypila deci olivoveho oleja. Den pred smrtou mala tlak 90/60 a srdce jej tlklo pravidelne ako zvon 70 uderov za minutu. Lekar vtedy vyhlasil: "Babka ma srce ako kon, moze zit este dalsich 20 rokov (Greci strasne prehanaju). A babka mu na to povedala: "Pan doktor, ja som si myslela, ked som mala sto rokov, ze hadam uz nezomrem nikdy. Ale uz pojdem, som unavena." Na druhy den umrela. Vystrojili jej...
Kreta je vo februari velmi pekna. Vsetko je zelene, vo vzduchu rozvoniavaju kvitnuce kvety a pomarance. Slnko je vacsinou prijemne, dni teple, noci chladnejsie. A more ma kazdy den inu farbu...
Greci maju jeden velikansky komplex. Je to tzv. komplex z jedla. Ako sami tvrdia, pocas vojen, ktore sa tu odohrali, trpeli nedostatkom jedla, najma masa. Preto teraz, ked mozu mat vsetko, patri jedlo k najhlavnejsim artiklom dna. Priatelova matka vstava kazde rano o siedmej a zacina den uvarenim minimalne piatich hlavnych jedal. Vari vynikajuco,...
Prave som docitala clanok "Vraj sme odpad z Vychodnej Europy" od Katariny Kutmanovej a ostala som taka rozculena, ze musim zareagovat. Zijem v Grecku, ale nastastie vacsina ludi vie, kde je Slovensko, dokonca poznaju nasu historiu a vacsina nas nehadze do spolocneho vreca so ziadnym inym statom. Vravim, vacsina. Mam jednu prihodu, na ktoru ked si spomeniem, kricala by som a driapala od zlosti.
Ak si niekto mysli, ze su vybavovacky na slovenskom Urade prace ostara, nech skusi Urad prace v Grecku. To som si nevedela predstavit ani v najhorsom sne. Skoncila som robotu pred tyzdnom a odvtedy sa kazdy den sem tam na skutri pristavim obzriet situaciu. "Musis ist hodinu predtym, ako zavru", radi mi kamoska, ked sa rozculujem, kolko naroda tam caka. "Nie nie, radsej nech sa tam postavi rano, to ma aspon istotu, ze ju zoberu," radi kamarat. A tak kazdy den prechadzam okolo HRCE ludi, ktori nalepeni na skle cakaju, kym sa otvoria dvere a vpustia dvoch troch dnu... Niektori sa smeju. Vacsina krici. A niektori aj placu. A vsetci sa predbiehaju. S kavou v ruke. S cigaretou. Vcera sa mi podarilo zistit, kedy otvaraju. Bola som sa osobne pozriet. Pretoze nikto nevedel. Vsetci, co pracuju v hoteloch a skoncili teraz, su tam. Kazdy den, niekolkokrat. Pretoze zakazdym, ked pridu, im chybaju nejake papiere. Ale nikto nevie, ci otvaraju o osmej alebo o deviatej, alebo nikdy...
Som daleko od domova, a nemozem zapalit sviecku na hroboch ludi, ktori patrili k mojmu zivotu. Spomienky na tych, s ktorymi som nebola casto, a ktori zomreli davno, ked som bola mala, trosicku vybledli. Moj dedko je vsak stale so mnou. Zomrel pred vyse troma rokmi a neprejde takmer jeden den, kedy by som si nanho nespomenula. Spominam na nase prechadzky, ked som bola mala, ako mi kupil kaktus za 5 Sk na Mileticke a ako ma ucil mat rad...
Dobry, co nove? Nic o vas neviem posledne dni, teda len utrzkovito. Tu je ako vzdy pekelne teplo, bola som chvilu na plazi, ale nedalo sa. A hlavne som tam lezala jak krypel, ci kripel, ako niektore viete, spadla som sa pred par dnami zo schodov a narazila si tie moje tenke rebra.
Uz druhy rok zijem v Grecku. Ked nie som v SR, alebo moja rodina a znami sa prave nenachadzju tu u mna, pisem maily. Vacsinou posielam hromadny email viacerym kamoskam a kamosom - ak su slusne, tak aj rodine. Bolo mi povedane, ze sa moja posta cita po kancelariach, u rodinnych prislusnikov atd. Vraj by som ich mala vydat hromadne - ako nejaku knizocku. Hehe. Pochybujem, ze by mi ju niekto vydal, a tak ma napadlo uverejnit ich na moj blog. Snad to nebude trapas. A ak bude, nevadi. Podotykam, ze budu vybrane nahodne, odkopirovane z mojej odoslanej posty, zasahy sa budem snazit robit len vynimocne. Ani gramaticke chyby nebudem opravovat, ani stylistiku. Snad len nejake tie skarede slova, nech to neni vulgarne, ehm.
Situacie, ktore mi v suvislosti s casom nejdu do hlavy ani po dlhych mesiacoch spoluzitia s Grekom a Grekmi v Grecku. Napriklad: Situacia c. 1.: Ja, zohriata v novej robote asi tak tyzden. Dnes mam prist o 10.00. Budik naliehavo zvoni tentokrat uz o 9.30. Dnes by som totiz nechcela meskat ani 5 minut. Sprcha, mejkap, obliect. Za 5 desat sa chcem dostat z bytu, 10.02 som v robote, myslim si.
Som v Grecku uz zopar mesiacov. A nenavidim grecke deti. Grecke deti mi nicili zivot cele leto. A to nebolo slovenske leto, ktore trva tri tyzdne. Bolo to leto kretske, to znamena presne od 16.4., kedy som prisla, az do neviem kedy vzhladom nato, ze este aj dnes som sa kupala v mori. Kazdodenny scenar, na ktory som si zatial nezvykla: upachtena po robote, alebo pocas niekolkohodinovej prestavky letim na plaz. Este predtym sa rozhodnem, na ktoru pojdem – zvazim vsetky pre a proti. Podla toho, kolko mam casu, ake mam plavky a ci mam chut na lode alebo panenske more.
Andrea, taliansky kuchár variaci pre talianskych turistov v gréckom hoteli na Kréte, mi podáva s láskou uvarené pravé talianske špagety – moje obľúbené oglio e peperoncino. Unavená a hladná, beriem tanier a sadám si von, snažiac sa skryť pred horúcim slnkom. Za okrúhlym stolom som sama, chodievam jesť skorej ako Gréci, v bruchu mi škvŕka už od dvanástej. Už už sa chcem pustiť do jedla, keď si uvedomím, že som zabudla na citrón. Pretože ja jem tieto špagety s citrónom! ANO, chutí mi to, a dokonca som si doposiaľ myslela, že mi to poradil nejaký ostrieľaný Talian – skúsiť oglio e peperoncino s citrónom.
